Rakúsku diaľnicu prefrčíme bezproblémovo. Do kopcov v horách Slovinska šplháme s menšou námahou, ale to sme predsa čakali. Ford Bronco a ešte dovolenkovo naložené nie je stvorené na takéto stúpanie. Ja už spím sladkým spánkom a snívam, keď zrazu Remčo dupne na brzdu a ja vykríknem: „Čo sa deje?". Nesmejte sa, aj vy by ste vykríkli, keby sa vám zrazu pás zaryl až do kostí! Nejaký Range Rover nezvládol 14% stúpanie a chudáci zostali visieť uprostred úzkej cesty a v zákrute. Ponúkneme im aj pomoc, keďže ju nepotrebujú, ideme ďalej. Nemám rada tieto kruté zobudenia, úplne cítim ako mi vždy „vyrašia" aspoň tri šedivé vlasy L. Pomaly postupujeme, vyššie a vyššie do kopcov, pociťujeme ťarchu 3 t vozidla pri 14% stúpaní, plyn cítime čoraz viac a cestou dole zas brzdy. Pri jednej zákrute som mala pocit, že mám halucinácie a vidím v lese namiesto stromov kvaple. Ale nie, ešte som triezva, je tu spravený akýsi „lesík" z na sebe nastavaných kamienkov...krásny pohľad, ktorý poteší pri tej dlhočiznej ceste pomedzi tmavý les. Nie sme horší, aj my pridáme ruku, resp. kameň k dielu. Teda Remík skoro 3 diela zvalil, kým sa mu podarilo niekde kamienok položiť. A opäť nasadnúť, naštartovať a ukrajovať z ďalších kilometrov, čo zostávajú do cieľa.
Priesmyk prichádza asi po 40. zákrute, už si to presne nepamätám. Ale pamätám si niečo iné...noc...všade čierňava...len naše reflektory ju pretínajú...zrazu...rana ako z dela a tma, nevidíme cestu... čo sme nabúrali?? Ale však sa pohybujeme?? Už sa vám niekedy otvorila predná kapota za jazdy? Nie? Tak to ste nič nezažili. O jedenástej v noci s otvorenou kapotou a hlavami z bočných okienok parkujeme mimo cesty. Nastáva 40 minútové opravovanie zatváracieho, rokmi prehnitého mechanizmu. Range Rover vidíme opäť, keď nás jeho natešená posádka obieha. Ešteže je ten môj chlap taký šikovný a s pomocou šarmantnej asistentky (mňa) to zvládol opraviť na výbornú. Bolo by dosť zlé, keby sa dovolenka skončila kvôli jednému šróbiku.
Opäť sa predierame sa cez tmavý les, míňame policajnú hliadku. Asi sa im náš, na americký spôsob vysvietený kolos, zdal byť v tom pokoji nočnej prírody podozrivý. V spätnom zrkadle zrazu vidíme výrazné záblesky policajného majáku. Zastavujeme teda na kraji cesty a čakáme, čo bude. A klasika vystúpiť, ukázať doklady, kto sme, čo chceme, čo vezieme... Trase mnou zima, až sa mi sklovina zubov odlamuje. Keď si konečne popozerali Bronco zo všetkých strán a ja už som takmer spala po stojačky. Po krátkej výmene pohľadov a zkomolenej anglickej konverzácii zavelili, že je všetko OK a môžeme pokračovať. Asi nie sú zvyknutí, že niekto jazdí aj v noci, aspoň tak sme to pochopili.. Blížime sa do najväčšieho mesta v okolí - Bovec, na ceste sa začínajú objavovať opití mládežníci. Treba ich v úzkych uličkách mesta obchádzať veľmi pomaly, keďže výzor nášho auta ich priťahuje, ale rozptyl potácavých krokov je nepredvídateľný. Hľadáme miesto na spanie. Kempy sú už pozatvárané, tak si vyberieme opustené tmavé parkovisko a prvýkrát tento rok otvárame náš super strešný stan... a už ticho a spať.
Remčov budíček nebol práve príjemný. „Do kelu fízli." Zasa? Čo zas chcú? No pekne, pokuta 41,73€ za spanie mimo kempu. Ani naše smutné pohľady, vysvetľovanie, že sme prišli neskoro, nič nepomáha. Jednoducho tu sa spať nesmie, o 300 m ďalej áno. Keď sa ich pýtam, prečo tu niekde nie je značka zákaz kempovania, tak ma vysmejú. Sú to obyčajní...píp...píp...píp...píp. Poznám Slovinský zákaz kempovania mimo vyznačené miesto, ale keď šofér od únavy odpadáva, to sa akože nemôže vyspať na parkovisku, nech nenabúra?? Dala som im 41,75€ a pekne si 10 minút počkala, kým chlapci našli niekde 2 centy. Nič im nenechám!!
Mierne rozhodení ideme na raňajky do miestneho baru vedľa hlavnej cesty. Aj keď nemám chuť ešte niečo niekedy vraziť do ich ekonomiky. Čakáme na spolubojovníkov, meškajú, „rochnia" sa v pohodlí kempu za 19€/noc a nechce sa im odtiaľ. Kým prídu, my stihneme nájsť miesto odjazdu, nahlásiť sa, máme rozdané neoprény a helmy. Našťastie sa platí až po úspešnom prežití kaňoningu.
Mladý fagan (okolo 25) nás naloží do dodávky a ide s nami....sám...my sme štyria...ak sa niečo stane viacerým, má čo robiť chalan. Inak volá sa Peter. Začíname pol hodinovou túrou do kopca k vstupu do kaňonu. Nebola to síce prechádzka ružovou záhradou, ale oproti súkaniu sa do tých tesných neoprénov, to bolo nič. Konečne sme ustrojení a dobrodružstvo začína. Prvé šmýkačky absolvujeme s nedôverou, ale je to sranda. Len čo sa stihneme uvoľniť, už sa „musíme" na príkaz sprievodcu šmýkať pozadu, po bruchu dole hlavou, vo dvojici... Robíme si srandu, smejeme sa na sebe a náš sprievodca sa smeje na nás. Voda je dosť plytká. Musíme skákať dopredu, inak si narazíme nohy. Aj tak sme si väčšinou narazili zadok. Maťa chúďa schytá aj poriadnu modrinu. Jeden z posledných šmykov vyzerá zlovestne, je nad ním skala, ktorú treba po dopade podplávať. Ale na tú som aspoň bola pripravená, na medzistupienok uprostred šmykľavky nie... zachytila sa mi noha a úplne ma skrútilo. Ale nebola som sama, stalo sa to všetkým okrem Milana. Super na tomto kaňoningu bolo to, že keď nám Peter povedal dopadnite na nohy, všetci sme si celí vzrušení hovorili po dopade: „Aj ty si padol na zadok? Aj ty?" J alebo „Aj tebe sa zachytila noha? Aj tebe?" J Bolo to milé.
Posledná úsek bol voliteľný. Najskôr sme si ho pozreli a mali sme sa rozhodnúť, či to obídeme alebo nie. Bolo to poriadne dlhé a vyzeralo dosť hrozivo. Prakticky kolmo dole, čiže voľný pád a nie šmyknutie a veľa priestoru na zachytenie nohy, poprípade inej končatiny. Bolo mi zle len pri tom pohľade. Nešli sme nikto. Hazard so životom na začiatku dovolenky...radšej nie. Zvláštne...vôbec nám to nie je podobné, ale asi sme už trošku suchári po tých skúsenostiach.
V Boveci sme si ešte spravili pekný piknik v parku, nemôže sa tu stanovať mimo kemp, ale snáď jesť mimo reštauráciu áno. Vybalíme „lepeňáky" a rezne...klasika ...pohodička. No keď sme zbadali prvého policajta, čo šiel naokolo, veľmi rýchlo sme dožuli a už nás nebolo. Aj keď možno tiež šiel na obed. Neradno ich provokovať. Hurá smer Taliansko. Už nech sme za hranicami.
Samozrejme nikomu neberiem lásku k Slovinsku, ale mňa tento rok až tak neoslovilo. Snáď nabudúce.
